pátek 21. prosince 2007

RUNNING SCARED aneb LIMITS OF ACTION MOVIES WILL BE BROKEN!

Je slunečný letní den, ptáci švitoří a vítr si pohrává se sytě zeleným lesním porostem. Je to ale falešná idyla, která vzápětí končí (pomyslným startovním) výstřelem. Ze zeleně se vynořuje zchvácený muž a běží lesem jako o život. Jakmile se jen na okamžik zastaví, aby popadl dech, nebezpečně blízko exploduje další výstřel. Ne on neběží jako o život. On běží o život. A celkem logicky je … vyděšený.

Z obou trajlerů na Running scared jsem byl nadšen a to tak, že jsem se ještě před premiérou kuriózně domluvil s legasem, že natočím sequel. Tedy ne že by ty trajlery byly kdovíjak úžasné. Ale když jsou pro vás amatérské filmy synonymem koncentrované nudy jako pro mne a pak narazíte na podobně slušně dynamickou upoutávku, co vás kopne rovnou do akce, která do posledního záběru nepoleví, minimálně zpozorníte.

Co mě ale jako wannabe scénáristu, kterému se šuplík nepříjemně plní nerealizovanými mnohastránkovými scénáři k akčním filmům, paradoxně zaujalo nejvíc bylo to, že trajlery surrealisticky neposkytovaly žádnou odpověď na pět základních otázek, na nichž stojí schéma honičkových filmů a sice kdo, před kým, odkud, kam a proč. Vyděšený utíká. Pointa? Nomen omen. Ha ha.

Ne, nebojte se, nepřišlo mi to vtipné, ale v té jednoduchosti je síla. Uvolňuje totiž prostor pro fantazii a různé interpretace (že by symbol civilizační úzkosti?) a na mě osobně ta premisa působila až existenciálně. Ano, stačí mi málo. A už bych se pomalu mohl dostat k filmu samotnému, že?

Skutečně – jak to má u honičkového filmu být – po pár úvodních záběrech začíná honička, která valí non-stop až do konce. Bohužel ale nijak zvlášť negraduje (nepočítám-li postupné přibližování -odhalování pronásledovatele), naopak je místy retardována. To když je hrdina nucen zpomalit, třeba balancuje na kmeni, běží do kopce nebo plave. Dost ruší, když se hrdina tu a tam střihem přenese z jednoho prostředí do jiného (zkratka je pěkná věc, ale kontinuita pohybu tu tak bere za své).

Krajně nešťastný mi pak přišel původní hudební podmaz, není špatný, ale měl být mnohem nadupanější.

Onen nomen omen je k mému zklamání pointou pouze trajleru a film má svou vlastní, jen takový černý vtípek na konci, který nám ozřejmí proč to všechno. To shledávám zcela v pořádku neb záminky k honičkám obvykle nebývají v chase movies nijak sofistikované, naopak čím jsou chatrnější, tím lépe, vynikne absurdita. Bohužel onen existenciální feeling je tím pádem pryč a zůstává jen jednoduchá vyvražďovačka, což zamrzí o to víc, že žádná další ze zbývajících zmíněných otázek zodpovězena není.

Další věc, co se k mému rozčarování vytratila, je titulní zděšení hrdiny. Sice běží jako šílený, ale vyděšený moc není, respektive jen málo záběrů to zdůrazňuje. Také mi chybělo, že ačkoliv pronásledovatel se k pronásledovanému celou dobu postupně přibližuje, vystřely ne a pořád stejně nevzrušeně práskají kdesi v lese, místo aby kulky hvízdaly hrdinovi kolem uší a zarývaly se těsně vedle něj. Bez čeho bych se rozhodně obešel je potom úsměvný úvodní starwarsovský titulek.

Verdikt: Nic originálního, převratného ani obzvlášť zajímavého, ale technicky to ujde a před očima vám to na rozdíl od mnohých jiných amaťáků proběhne tak rychle, že se ani přes nulový děj nebudete vysloveně nudit a pramálo uspokojivá pointa patří k věci.

Film stáhnete zde: www.kzmb.cz/video/running_scared.avi

neděle 14. října 2007

Semic Slovart - Kúp to

V rámci sběru materiálu pro můj připravovaný článek o slovartovském Spider-manovi jsem se o nějaké info obrátil mj. na starého pardála z ČSFD trona, o kterém vím, že je touto comicsovou řadou rovněž odkojen. Ten, jako fanatický blogger (komunikující s okolím už jen formou článků), zformuloval své vzpomínky do následujícího, nostalgií prosáknutého textu. Jako dík za jím poskytnuté informace a na oplátku za věci, co mi otiskl na svém blogu a v neposlední řadě proto, že jsem si stále nenašel čas sem něco napsat sám, to hážu sem.

Minule ma takto, ako si vykračujem internetovým vrakoviskom, sa odkiaľsi, predstavte si, radšej ani nechcem vedieť odkiaľ, ticho vykradol choze. Nemal som zbytočné otázky, navážajúce sa do jeho mäsiarskej zástery, ani som sa nepýtal, čo bolo na VHS, ktorú podával, výmenou za čierny kufrík z hadej kože, dvom urasteným ruským bratom, obďaleč čakajúcim v čiernej limuzíne. Keď ma uvidel (a vypol motorovú pílu), spýtal sa ma, čo viem o firme Semic-Slovart. Hovorím mu, nuž, choze, je to taká nostalgická záležitosť, že o nej viem vlastne veľké... Ale niečo ti pozisťujem a dám ti do týždňa a dňa vedieť. Ako to už chodí, informácie som nezohnal. Ale článok áno.

Pamätám si to čoraz hmlistejšie. Stojím s rodičmi pri piešťanskom Priory, vonku kosa jak sviňa, možno áno a možno nie spôsobená decembrovým počasím, chystáme sa s množstvom igelitiek na návrat do Tortugy, na preplnenom parkovisku nás čaká verná bledomodrá Škoda 100, ktorú sme o dvadsať rokov neskôr zničili pri havárii - míňajú nás početné rodiny s bonami, nahodené v teplákových súpravách a šuštiakových súpravách. Ja však ešte nechcem ísť domov, obďaleč ma zaujal od zimy sa trasúci ujo predavač. Pouličný kolportér. V očiach sa mi rozsvietili ohníčky. Čo to tam predáva? Vyliezam mame spod sukne a kráčam zhypnotizovane dopredu. Otec na mňa kričí, aby som si od nikoho nič nebral, ja by som si v tej chvíli však zobral všetko. Ten ujo totiž nepredáva len tak nejaké časopisy; jeho rozkladací pult je plný farebných komiksov od výmyslu sveta (Thorgal, Funky Koval...).

Neverím vlastným hnedým očiam. Vstupuje do mňa vzrušenie, len ťažko porovnateľné so stratou venčeka o dvadsaťdva rokov neskôr v novomestskom priváte. Toľko druhov komiksov! Komiksy české aj poľské, malé aj veľké, farebné i čierno-biele, naivné a hrôzostrašné. Odvtedy som toho mladíka už nestretol. V tej chvíli mi to ale bolo jedno. Vracali som sa z mizerných Piešťan, auto hučalo ako sa na Kilečko patrí, na sklá dopadal studený decembrový dážď, mne však bolo teplo na srdiečku. V nežných rúčkach som držal komiksy.

Za tie roky sa z komiksov nestala moja Nemesis, naposledy som si kúpil výborný počin Radima Kočandrlea - „Dracula, Skutočný denník Jonathana Harkera“... a to už je smutný rok, rok a pol dozadu. Napriek tomu sa dá vzťah, ktorý ma ku komiksom púta a zrejme už vždy pútať bude, pomenovať láskou. Kto múdry povedal, že lásku možno cítiť len k cudzím ľuďom? Možno ju predsa pociťovať sám k sebe a k hmotným statkom. Ako sú komiksy. V detských a dospievajúcich rokoch som sa stával čoraz bohatším majiteľom rôznych komiksov, len máloktoré (napríklad jedinečné slovenské Bublinky) si však presekali cestu k môjmu srdcu tak rázne, ako tie z dielne firmy Semic-Slovart.

Semic-Slovart sa na našom (vtedy ešte česko-slovenskom) trhu objavil „Záhadný Spider-Man“ s obálkou, ktorú ste si proste museli kúpiť. Pamätám, že som sa práve vracal zo základnej školy, kde ma úspešne šikanovali, preto pre mňa bolo povzbudzujúce utekať do iných svetov. Alebo to vlastne bolo skôr inak, pretože Natália Nothombová tvrdí, že prostredníctvom umenia (za ktoré sa komiksy akiste pokladať dajú, otázkou je, či spadajú pod beletriu) neutekáme z reality, ale naopak, pozeráme jej trúfalejšie do očí. Nech to znie pre hlupákov akokoľvek naivne, komiksy dokázali odjakživa zhmotňovať ľudské strachy, obavy a vôbec, emócie všetkého spektra, účinnejšie a akosi „ikonickejšie“, ako kniha alebo film - v Spider-Manovi, hoci pôsobil z obrázkov snáď trošku detinsky, boli zastúpené naprieč rokmi mnohé závažné medziľudské vzťahy. Častokrát s nie práve najšťastnejším koncom. Ak vám niekto povie, že komiks je o poskakovaní chlapa v priliehavom latexe naprieč budovami, stali ste sa obeťou zavádzania.

Prvý zošitok, práve naň pozerám a takmer nenesie známky hojného používania, stál devätnásť KČS a mal tridsaťštyri strán. Bratislavské vydavateľstvo Semic-Slovart ho vydalo v roku 1991 v preklade Anny Pokornej a pod drobnohľadom pána Juraja Hegera, miestom tlačenia sa potom stala Banská Bystrica. Niekedy zo srandy hovorím, že tento kus predám za desaťtisíc korún.

Hoci sa Semic-Slovart nevyhol ani pôvabným omylom (druhé číslo u nás vyšlo v českej mutácii, kým u bratov Čechov, myslím, v slovenskej), Spider-Man si získaval čoraz viacej popularity. Rodičia boli zhrození vysokou cenou, ktorá sa už niekde okolo čísla osem zvýšila na strašných dvadsaťdva KČS. Deti však nevedeli prestať. Ja sám som sa stal obeťou časového obdobia, kedy nebolo v rodine nazvyš dvadsaťdva korún a tak mi cirka desať dielov z tridsaťštyrikusovej edície nenávratne ušlo.

Pozor, Semic-Slovart, to však (ani zďaleka) nebol „len“ každý mesiac sa nad mestom na pavučinách hompáľajúci Záhadný Spider-Man. To bol aj na mladšie publikum orientovaný Ružový panter. Odvtedy sa mladšie ročníky, ak si omylom pozrú taký starý film ako je Ružový panter s Petrom Sellersom, čudujú, prečo sa Ružový panter volá diamant. Ďalšou zložkou firmy bol pochybný komiks New Kids on the Block. Pamätáte si časy na začiatku 90. rokov 20. storočia, keď bola táto chlapčenská americká skupina nesmierne populárna, vyvolávajúc u dievčat a ich vyholených pukáň snáď ešte väčšiu hystériu, ako Mr. T u chlapcov a ich neskúsených penisov? Komiks New Kids on the Block sa u Semic-Slovart dočkal i samolepkového albumu (160 nálepiek), ja sám som sa stal dočasným majiteľom jedného komiksového čísla, ale rýchlo som si po dohode so smetiarskym košom uvedomil svoju chybu Dnes by som to bral ako úžasnú komiksovú bizarnosť.

Ďalším obchodným artiklom Semicu bol Goliat, už vyložene detsky orientovaný projekt o dobrodružstvách pôvabného chlapčeka z Doby kamennej s kamennou sekerou. Chcel som byť ako on. Aby sa odrastenejší čitateľ stal definitívne závislým na Semic-Slovart, prišlo vydavateľstvo v roku 1992 s Fantómom (dočkajúceho sa nešťastného sfilmovania s Billym Zaneom), temne záhadným ráznym hajzlom v modrom kostýme, ladeným do mystických dobrodružstiev, sledovaných vystrašenými miestnymi poverčivými dobrodružstvami. Fantóm však nebol nikým v porovnaní s brutálnym dvojmesačníkom Conanom. Semic-Slovart, to boli zároveň jedinečné edície: napríklad komiksové vydanie Terminátora 2. Stále sa myslelo však na deti, napríklad populárnym Nilsom Holgerssonom, známym skôr ako (vynikajúci) kreslený seriál. Následne vydavateľstvo pridalo Tarzana a namakané militantné bomby Transformers a G.I.Joe. Vydavateľstvo dýchalo s potrebami trhu a tak pri príležitosti Majstrovstiev Európy vo futbale vydalo takú nezaujímavú vec, ako samolepkový album EURO´92. Neskôr sa vydalo na nezmapovanú pôdu ilustrovaných publikácií („Zázraky prírody“) a plagátových publikácií („Dinosaurus“). Svojho času na tom v Semic-Slovart boli tak dobre, že ak vám v Listárni uverejnili list, poslali vám zaň päťdesiat korún.

Najobľúbenejším však od začiatku od konca bol Záhadný Spider-Man. Vydavateľstvo svoje deti vysielalo do sveta pravidelne, niektoré raz mesačne, iné raz za dva mesiace, podľa druhu. Mohli ste si podľa nich nastavovať stolný kalendár. Semic čitateľom ponúkal zároveň jedinečnú možnosť dokúpiť si staršie časti. Za deväť korún. Kde tie rána sú.

Semic-Slovart zároveň začal komiksovú osvetu medzi svojimi čitateľmi. Pravidelne sme sa dozvedali „životopisy“ najslávnejších i menej slávnych záporných i kladných hrdinov z viac než len bohatého sveta komiksovej americkej spoločnosti Stana Leea Marvel Comics, z ktorej, samozrejme, Záhadný Spider-Man pochádzal. Dozvedeli sme sa, ktorí z nich je najväčším silákom, kto akou zbraňou disponuje... Keď Sam Raimi Spider-Mana sfilmoval, ani na okamih si nezískal moje srdce. Pekné počítačové efekty, šušula Dunstová a dobré akčné scény. Raimiho trilógia mala všeličo. Srdce ale rozhodne nie. Listovaním starými komiksami sa tým len usvedčujem.

Potom prišiel koniec. Nie okamžitý. To bolo najhoršie. Stali sme sa svedkami pomalého, dlhého a vyčerpávajúceho umierania. Cena za výtlačok sa zvýšila. Jednotlivé tituly postupne odchádzali do zabudnutia a nepriaznivých ekonomických dôvodov. Otázky „plánujete nový titul?“ stratili zmysel. Ku koncu sa Záhadný Spider-Man musel o beztak skromný priestor tridsiatich strán deliť s druhým príbehom, našťastie veľmi zaujímavým Cloakom a Daggerovou. Kvôli stratovosti bolo osemnáste číslo Conana posledným. Vychádza už len Záhadný Spider-Man. Ešte stále sa drží, ale... Stáva sa z neho dvojmesačník. V roku 1994 vyšiel posledný Záhadný Spider-Man. Číslo 34. Zhruba odvtedy milujem komiksy a nikomu nedokážem (a nemám najmenší záujem) vysvetliť, prečo.

čtvrtek 2. srpna 2007

Na začátku je vždycky tma

Vždycky jsem byl trochu pomalejší, ale co se týče blogování, přistoupil jsem na něj až teď proto, že jsem mu do nedávna nepřikládal žádný význam. Zdá se to být v rozporu s mým proklamovaným grafomanstvím, ale pravda je taková, že ačkoli mě (mini)recenzování filmů na ČSFD baví, v životě mi mnohem víc než o kritiku jde o vytváření něčeho, co by mohl kritizovat někdo jiný a nechtěl jsem, aby mě od toho blogování zdržovalo. Na radu trona (který mě nakopl tím, že mi na svých blozích otiskl nějaké mé texty a nejen za to mu patří díky) jsem si to ale nechal znovu projít hlavou a nakonec usoudil, že blog by mi mohl pomoct uspořádat myšlenky a vykřičet se z jejich občasného přetlaku. Narozdíl od nadšených horlivců typu hobita je mi návštěvnost mého blogu u zadku, ovšem nevylučuju, že se tu v té záplavě sebestředného blábolení, utvrzování se ve vlastní genialitě a zneuznalého nářku neobjeví tu a tam i nějaký normální užitečný článek. Ale moc na to nesázejte.